Relácia ŠTÚDIO SLOVENSKO

 
   Žilina, Banská Bystrica, Ružomberok, Bytča,... Vážení poslucháči, čo majú tieto mestá spoločné? Ešte v prvej polovici minulého storočia v nich existovali zápalkárne. V súčasnosti už na Slovensku nefunguje ani jedna. Spomienky na produkciu slovenských zápaliek sa skrývajú už iba v albumoch filumenistov - teda zberateľov zápalkových škatuliek alebo nálepiek či krabičiek, ako sa hovorí v príspevku Ľuboša Kasalu, ktorý návštívil jedného z členov Slovenského filumenistického zväzu.

Škrtnutie obyčajnou zápalkou. Pre filumenistov je to však skoro magický zvuk. V zbierke doktora Ivana Hodžu z Bratislavy je 127.000 zápalkových nálepiek a krabičiek zo sveta i zo Slovenska.
Na Slovensku v období medzi dvoma vojnami existovala aj zápalkáreň Trnava. Toto sú práve jej nálepky...
To sú nálepky z roku 1920, s maďarským aj slovenským textom.
Banská Bystrica, ešte tu mám aj z Rakúsko-Uhorska. Toto sú už po roku 1945.
Opäť s textom slovenské zápalky, národné zápalky, banskobystrické zápalky, ...
Zápalkáreň vo Veľkej Bytči, tá zanikla krátko po roku '45. Toto sú zápalky z Ružomberku.
Tu už sa objavujú aj reklamné motívy vtedajšej Ľudovej banky...
Áno, táto má veľmi veľkú sériu. Žilinská továreň na zápalky... sú tam aj švédske motívy. Zrejme tam bol švédsky kapitál, takže museli použiť švédsku ochrannú známku.
Tu sú zase nálepky s ruským textom a dokonca je tu aj jedna nálepka so slovom rádio.
To sú nálepky exportné, ktoré Banská Bystrica vydávala. Mám ich veľmi málo, lebo boli veľmi vzácne.
Čo sa cení na nálepkách?
Na nálepkách sa cení predovšetkým to, do akej miery je zbierka zberateľa kompletná. To sa dá porovnať najlepšie na zápalkových nálepkách takých krajín, ktoré vydávali katalógy. Československo má katalogizované zápalkové nálepky od roku 1918. Snažil som sa dostať do styku so zahraničnými zberateľmi. Pokiaľ boli v ich krajinách katalógy, získať od nich aj tieto katalógy. Potom som im zase ja posielal naše katalógy a naše nálepky české a slovenské. Na 100 percent kompletnú zbierku zberateľ zoženie veľmi ťažko, lebo vždy sa vyskytujú nejaké veľmi vzácne nálepky, ktoré boli k dostaniu veľmi zriedka alebo za drahé peniaze. Ale ak je nejaká zbierka kompletná na 98 percent, možno povedať, že to už je skutočne zbierka kvalitná. Cena zápalkových nálepiek závisí od ponuky a dopytu. Čiže cenné je to, čo je vzácne. Staré nálepky, hlavne z obdobia, kedy organizovaná zberateľská činnosť nebola, z obdobia medzi dvoma vojnami alebo pred Prvou svetovou vojnou, ďalej nálepky zo vzdialených krajín, ku ktorým sa zberarelia u nás ťažko dostávajú, nálepky, ktoré boli vydané v obmedzenom rozsahu. To všetko sa cení vyššie ako bežné nálepky, ktoré zberateľ dostal priamo na stôl bez toho, aby ich musel namáhavo zbierať. Zberatelia kedysi zbierali nálepky tak, že išli do trafiky, skupovali krabičky, odliepali z nich nálepky, potom išli na schôdzku a vymieňali si to, čo nemali, zase s druhými zberateľmi.
Máme pred sebou zápalkovú krabičku s krásnou kreslenou nálepkou, krabičku, na ktorej sú fotografie z mesta Ula, mame tu pred sebou krabičku, na ktorej je zmenšený reklamný plagát... Čo všetko sa dá vyčítať zo zápalkovej nálepky alebo z krabičky.
Zápalková krabička je najmenší reklamný plagát. Často krabičky majú reklamy rozličných podnikov tej zeme. Čiže už z toho si človek môže urobiť obraz, čo tam všetko je. Napríklad také západonemecké nálepky majú veľmi často série obchodných reťazcov. Z textov možno odvodiť, aký je tam režim, lebo na mnohých nálepkách bývali heslá k plneniu úloh, budovateľské heslá, ale aj heslá zdravotnícke, ktoré naopak varovali pred fajčením, zdôrazňovali hygienu. No a sú aj krajiny, kde na nálepkách vidíme krásny život tamojších ľudí. Napríklad India alebo africké štáty, kde na nálepkách sú priamo vyobrazené životné situácie tých ľudí, ako bojujú s divou zverou alebo športovci, ako boxujú, ako obrábajú polia, pasú dobytok... Podľa toho človek poznáva, ako sa v tej krajine žije. No a podľa úrovne grafiky a tlače možno vyvodiť, či tá krajina má na výške tvorčie nástroje. Je zaujímavé, že nie každá, aj vyspelá krajina, používala fotografie alebo umelecké reprodukcie. Napríklad austrálske nálepky majú výlučne veľmi pekné kresby, ale kresby namiesto fotografií. To na mňa robilo vždy veľký dojem, ako na kresbách autor vedel vyjadriť v skratke to, čo by možno fotografia nevyjadrila ani tak pekne.

   Na Slovensku je dnes len necelá stovka organizovaných filumenistov a ich počet sa stále znižuje. Doktor Ivan Hodža z Bratislavy sa svojou hodnotnou zbierkou žiaľ už nikomu nepochváli. A takisto rozhovor pre Slovenský rozhlas si on sám už nevypočuje. Počas spracúvania nahrávky sme sa dozvedeli, že v pondelok 24. novembra 82-ročný Ivan Hodža navždy odišiel do filumenistického neba.